Je to zapríčinené viacerými faktormi – len málo príslušníkov si dnes obliekne uniformu z presvedčenia, lebo chcú ako Dempsey a Makepeace chytať zločincov a bojovať za spravodlivosť. Finančná motivácia by tiež mohla byť na vyššej úrovni. A v neposlednom rade zohráva významnú úlohu tlak ich nadriadených riešiť situáciu represívne a nie preventívne. A do toho médiá, ktoré ich z času načas zato verejne kritizujú.
Keď som žil v Austrálii a odchádzal z baru s istou mierou spoločenskej unavenosti, stretol som policajtov. Jeden z nich mi vraví: „Pred chvíľou tu bola bitka a vidíme, že ste s priateľmi trochu oslavovali. Odprevadíme vás domov, aby sa vám nič nestalo.“ Moja otvorená dutina ústna doplnená rozšírenými zreničkami sa zmohla iba na „Ok, as you wish.“ Niečo podobné som zažil aj v Bratislave. Musel som policajtovi dať občiansky a veľmi taktným spôsobom vysvetlovať jeho egu, že som nič neurobil. Jeden taxikár mi nato povedal: „Áno, ale to nie je o policajtoch, ale o spoločnosti. Akí sú ľudia v zahraničí, takí sú tam policajti. A u nás to platí rovnako.“
Je to pravda. Policajti sú akýmsi zrkadlom spoločnosti. Pomôžeme žene, keď ju na ulici fackuje chlap? Nehľadíme do zeme, keď sa dvaja mladíci bijú pred barom? Akí sme my, takí sú muži zákona. Aj keď povolanie občana – na rozdiel od povolania policajta – v sebe nenesie to výstižné heslo našich českých kolegov „pomáhať a chrániť.“ No ak by sa zmenila spoločnosť, zmenili by sa aj policajti. Problém však je, že to platí v rovnakom poradí – najskôr sa musíme zmeniť my a potom oni. Lebo oni sú my.
Riešenie? Možno to bude znieť bizardne, ale pochvala. Ak budeme chváliť čestných a pomáhajucich ochrancov zákona, bude to mať dvojaký efekt. Tých správnych budeme motivovať a tých ostatných zahanbovať. Samých pred sebou. Svedomie je silná zbraň. A ak do tohto koktailu namiešame kritiku pre tých, ktorí už zahanbenie pocítiť ani nedokážu, výsledkom môže byť celkom chutný nápoj v podobe vyššieho spoločenského statusu policajtov a spokojných občanov.