„Nehnevajte sa, ale toto je tretí krát, čo ma za posledné 3 týždne zastavili policajti. Nikdy som ani len neprekročil rýchlosť. Neberte to ako moju drzosť, ale trochu ma to začína obťažovať. V zahraničí vás bežne nezastavia bez príčiny, tu sa mi to stalo teraz za krátke obdobie 3-krát. Lenže vodiči sa vám to boja povedať, lebo keď vás iba zdiaľky vidia, tak sa boja, či im svieti aj ľavé zadné svetlo..."
Pozreli na mňa dva páry prekvapených očí. Jeden z nich hovorí:
"Chápem vás. V zahraničí to možno je inak, ale u nás to je takto."
Tak tomu hovorím odpoveď. Skúsil som to teda znova:
"A často vidím policajtov stáť na miestach, kde vodič ide 60-kou, hoci tam je 50-ka, no je to úplne bezpečný úsek. Naproti tomu, kde sú rizikové miesta a kde sa dejú nehody ich zase nevidím. Nevyberajú si podľa vás mnohí policajti práve miesta, kde môžu skasírovať vodiča?"
Pozrel sa na mňa, potom na svojho kolegu a hovorí:
"Hej, niektorí sú takí, ale nie všetci."
A začali sme sa rozprávať. O policajtoch, o vodičoch, o ľuďoch, o nás. Zrazu tam stáli traja policajti a všetci sme sa rozprávali. O hocičom, ale vždy o verejných veciach. Boli otvorení. Stalo sa mi to po prvýkrát, čo boli policajti až tak v pohode. Neboli vôbec arogantní ani urazení, lebo ma chápali. Povedali, že väčšina policajtov je stále čestných, no sú tlačení do represívneho namiesto preventívneho správania. Ani im sa to nepáči. Keď som sa opýtal, čo s tým, odvetil:
A: Nič. My s tým nemôžeme robiť nič. My sme iba radoví policajti.
B: A kto je zato...?
A: ...ryba smrdí od hlavy.
Bol to pomerne dlhý rozhovor. Boli to normálni chalani. A mal som dokonca pocit, že aj správni. Asi po pol hodine mi vrátili doklady, ktoré jeden z nich držal celý čas v ruke. Dostali hlásenie a museli ísť na výjazd. Keď odchádzali, poďakovali sa a usmiali. Oni mi zaželali šťastnú cestu a ja im pokojnú službu. Príjemná, no bohužiaľ na slovenské pomery zriedkavá skúsenosť.